“Monjes, yo no digo que existe el fin del kamma volitivo que ha sido hecho y acumulado mientras uno no haya experimentado [sus resultados]; lo cual puede ocurrir en esta presente vida, en el [siguiente] renacimiento o en alguna subsiguiente ocasión. Tampoco digo que se esté produciendo el fin de la insatisfacción, mientras uno no haya experimentado [los resultados] del kamma volitivo que ha sido hecho y acumulado.
“Este noble discípulo, monjes, que es libre del anhelo, libre de la animadversión, no confuso, comprendiendo claramente, siempre atento, mora impregnando el primer punto cardinal con la mente imbuida en el amor benevolente, al igual que el segundo punto, tercero y cuarto. Igualmente arriba y abajo, de un lado a otro y a todos los lados, a todos y a sí mismo, mora impregnando al mundo entero con la mente imbuida en el amor benevolente, vasto, excelso, inconmensurable, sin enemistad, sin animadversión. Y él comprende esto: ‘Anteriormente, mi mente era limitada y no desarrollada, pero ahora es inconmensurable y bien desarrollada. El kamma que no puede ser medido permanece o persiste aquí’.
“¿Qué opináis, monjes, si un joven desarrollase la liberación de la mente a través del amor benevolente desde su niñez, sería capaz de cometer malas acciones?”.
“No, Venerable Señor”.
“¿Podría afectarlo el sufrimiento si no cometiera malas acciones?”.
“No, Venerable Señor. ¿Por la cuenta de qué le afectaría el sufrimiento si no cometiese las malas acciones?”.
“Una mujer o un hombre debe desarrollar esta liberación de la mente a través del amor benevolente. Ninguna mujer u hombre puede llevar este cuerpo consigo cuando se va. Los mortales tienen la mente como su núcleo.
“[El noble discípulo] comprende: ‘Cualquier mala acción que cometí aquí en el pasado, con este cuerpo nacido de las impurezas, todo eso ha de ser experimentado aquí. Esto no pasará de largo’. Cuando la liberación de la mente a través del amor benevolente está desarrollada de esta manera, conduce al monje sabio, que aún no haya penetrado la liberación suprema, al no-retorno.
“Además, monjes, este noble discípulo que es libre del anhelo, libre de la animadversión, no confuso, comprendiendo claramente, siempre atento, mora impregnando el primer punto cardinal con la mente imbuida en la compasión… en el gozo altruista… en la ecuanimidad, al igual que el segundo punto, tercero y cuarto. Igualmente arriba y abajo, de un lado a otro y a todos los lados, a todos y a sí mismo, mora impregnando al mundo entero con la mente imbuida en la ecuanimidad, vasta, excelsa, inconmensurable, sin enemistad, sin animadversión. Y él comprende esto: ‘Anteriormente, mi mente era limitada y no desarrollada, pero ahora es inconmensurable y bien desarrollada. El kamma que no puede ser medido permanece o persiste aquí’.
“¿Qué opináis, monjes, si un joven desarrollase la liberación de la mente a través de la ecuanimidad desde su niñez, sería capaz de cometer malas acciones?”.
“No, Venerable Señor”.
“¿Podría afectarlo el sufrimiento si no cometiera malas acciones?”.
“No, Venerable Señor. ¿Por la cuenta de qué le afectaría el sufrimiento si no cometiese las malas acciones?”.
“Una mujer o un hombre debe desarrollar esta liberación de la mente a través de la ecuanimidad. Ninguna mujer u hombre puede llevar este cuerpo consigo cuando se va. Los mortales tienen la mente como su núcleo.
“[El noble discípulo] comprende: ‘Cualquier mala acción que cometí aquí en el pasado, con este cuerpo nacido de las impurezas, todo eso ha de ser experimentado aquí. Esto no pasará de largo’. Cuando la liberación de la mente a través de la ecuanimidad está desarrollada de esta manera, conduce al monje sabio, que no haya penetrado aún la liberación suprema, al no-retorno”.
“Nāhaṁ, bhikkhave, sañcetanikānaṁ kammānaṁ katānaṁ upacitānaṁ appaṭisaṁveditvā byantībhāvaṁ vadāmi, tañca kho diṭṭheva dhamme upapajje vā apare vā pariyāye. Na tvevāhaṁ, bhikkhave, sañcetanikānaṁ kammānaṁ katānaṁ upacitānaṁ appaṭisaṁveditvā dukkhassantakiriyaṁ vadāmi.
“Nāhaṁ, bhikkhave, sañcetanikānaṁ kammānaṁ katānaṁ upacitānaṁ appaṭisaṁveditvā byantībhāvaṁ vadāmi,
tañca kho diṭṭheva dhamme upapajje vā apare vā pariyāye.
Na tvevāhaṁ, bhikkhave, sañcetanikānaṁ kammānaṁ katānaṁ upacitānaṁ appaṭisaṁveditvā dukkhassantakiriyaṁ vadāmi.
“Nāhaṁ, bhikkhave, sañcetanikānaṁ kammānaṁ katānaṁ upacitānaṁ appaṭisaṁveditvā byantībhāvaṁ vadāmi, tañca kho diṭṭheva dhamme upapajje vā apare vā pariyāye. Na tvevāhaṁ, bhikkhave, sañcetanikānaṁ kammānaṁ katānaṁ upacitānaṁ appaṭisaṁveditvā dukkhassantakiriyaṁ vadāmi.
Sa kho so, bhikkhave, ariyasāvako evaṁ vigatābhijjho vigatabyāpādo asammūḷho sampajāno paṭissato mettāsahagatena cetasā ekaṁ disaṁ pharitvā viharati tathā dutiyaṁ tathā tatiyaṁ tathā catutthaṁ. Iti uddhamadho tiriyaṁ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṁ lokaṁ mettāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyāpajjena pharitvā viharati. *catutthaṁ → catutthiṁ (?)
Sa kho so, bhikkhave, ariyasāvako evaṁ vigatābhijjho vigatabyāpādo asammūḷho sampajāno paṭissato mettāsahagatena cetasā ekaṁ disaṁ pharitvā viharati tathā dutiyaṁ tathā tatiyaṁ tathā catutthaṁ. Iti uddhamadho tiriyaṁ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṁ lokaṁ mettāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyāpajjena pharitvā viharati. *catutthaṁ → catutthiṁ (?)
Sa kho so, bhikkhave, ariyasāvako evaṁ vigatābhijjho vigatabyāpādo asammūḷho sampajāno paṭissato mettāsahagatena cetasā ekaṁ disaṁ pharitvā viharati tathā dutiyaṁ tathā tatiyaṁ tathā catutthaṁ. Iti uddhamadho tiriyaṁ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṁ lokaṁ mettāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyāpajjena pharitvā viharati. *catutthaṁ → catutthiṁ (?)
So evaṁ pajānāti: ‘pubbe kho me idaṁ cittaṁ parittaṁ ahosi abhāvitaṁ, etarahi pana me idaṁ cittaṁ appamāṇaṁ subhāvitaṁ. Yaṁ kho pana kiñci pamāṇakataṁ kammaṁ, na taṁ tatrāvasissati na taṁ tatrāvatiṭṭhatī’ti.
‘pubbe kho me idaṁ cittaṁ parittaṁ ahosi abhāvitaṁ, etarahi pana me idaṁ cittaṁ appamāṇaṁ subhāvitaṁ. Yaṁ kho pana kiñci pamāṇakataṁ kammaṁ, na taṁ tatrāvasissati na taṁ tatrāvatiṭṭhatī’ti.
So evaṁ pajānāti: ‘pubbe kho me idaṁ cittaṁ parittaṁ ahosi abhāvitaṁ, etarahi pana me idaṁ cittaṁ appamāṇaṁ subhāvitaṁ. Yaṁ kho pana kiñci pamāṇakataṁ kammaṁ, na taṁ tatrāvasissati na taṁ tatrāvatiṭṭhatī’ti.
Taṁ kiṁ maññatha, bhikkhave, daharatagge ce so ayaṁ kumāro mettaṁ cetovimuttiṁ bhāveyya, api nu kho pāpakammaṁ kareyyā”ti? *ayaṁ → ce ayaṁ (sya-all) | api nu kho → api nu so (?)
Taṁ kiṁ maññatha, bhikkhave,
daharatagge ce so ayaṁ kumāro mettaṁ cetovimuttiṁ bhāveyya, api nu kho pāpakammaṁ kareyyā”ti? *ayaṁ → ce ayaṁ (sya-all) | api nu kho → api nu so (?)
Taṁ kiṁ maññatha, bhikkhave, daharatagge ce so ayaṁ kumāro mettaṁ cetovimuttiṁ bhāveyya, api nu kho pāpakammaṁ kareyyā”ti? *ayaṁ → ce ayaṁ (sya-all) | api nu kho → api nu so (?)
“No hetaṁ, bhante”.
“No hetaṁ, bhante”.
“Akarontaṁ kho pana pāpakammaṁ api nu kho dukkhaṁ phuseyyā”ti?
“Akarontaṁ kho pana pāpakammaṁ api nu kho dukkhaṁ phuseyyā”ti?
“Akarontaṁ kho pana pāpakammaṁ api nu kho dukkhaṁ phuseyyā”ti?
“No hetaṁ, bhante. Akarontañhi, bhante, pāpakammaṁ kuto dukkhaṁ phusissatī”ti.
Akarontañhi, bhante, pāpakammaṁ kuto dukkhaṁ phusissatī”ti.
“No hetaṁ, bhante. Akarontañhi, bhante, pāpakammaṁ kuto dukkhaṁ phusissatī”ti.
“Bhāvetabbā kho panāyaṁ, bhikkhave, mettācetovimutti itthiyā vā purisena vā. Itthiyā vā, bhikkhave, purisassa vā nāyaṁ kāyo ādāya gamanīyo. Cittantaro ayaṁ, bhikkhave, macco. So evaṁ pajānāti: ‘yaṁ kho me idaṁ kiñci pubbe iminā karajakāyena pāpakammaṁ kataṁ, sabbaṁ taṁ idha vedanīyaṁ; na taṁ anugaṁ bhavissatī’ti. Evaṁ bhāvitā kho, bhikkhave, mettā cetovimutti anāgāmitāya saṁvattati, idha paññassa bhikkhuno uttari vimuttiṁ appaṭivijjhato. *uttari → uttariṁ (bj, sya-all, pts1ed)
“Bhāvetabbā kho panāyaṁ, bhikkhave, mettācetovimutti itthiyā vā purisena vā.
Itthiyā vā, bhikkhave, purisassa vā nāyaṁ kāyo ādāya gamanīyo.
Cittantaro ayaṁ, bhikkhave, macco.
‘yaṁ kho me idaṁ kiñci pubbe iminā karajakāyena pāpakammaṁ kataṁ, sabbaṁ taṁ idha vedanīyaṁ;
na taṁ anugaṁ bhavissatī’ti.
Evaṁ bhāvitā kho, bhikkhave, mettā cetovimutti anāgāmitāya saṁvattati, idha paññassa bhikkhuno uttari vimuttiṁ appaṭivijjhato. *uttari → uttariṁ (bj, sya-all, pts1ed)
“Bhāvetabbā kho panāyaṁ, bhikkhave, mettācetovimutti itthiyā vā purisena vā. Itthiyā vā, bhikkhave, purisassa vā nāyaṁ kāyo ādāya gamanīyo. Cittantaro ayaṁ, bhikkhave, macco. So evaṁ pajānāti: ‘yaṁ kho me idaṁ kiñci pubbe iminā karajakāyena pāpakammaṁ kataṁ, sabbaṁ taṁ idha vedanīyaṁ; na taṁ anugaṁ bhavissatī’ti. Evaṁ bhāvitā kho, bhikkhave, mettā cetovimutti anāgāmitāya saṁvattati, idha paññassa bhikkhuno uttari vimuttiṁ appaṭivijjhato. *uttari → uttariṁ (bj, sya-all, pts1ed)
Karuṇāsahagatena cetasā … muditāsahagatena cetasā … upekkhāsahagatena cetasā ekaṁ disaṁ pharitvā viharati tathā dutiyaṁ tathā tatiyaṁ tathā catutthaṁ. Iti uddhamadho tiriyaṁ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṁ lokaṁ upekkhāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyāpajjena pharitvā viharati.
Karuṇāsahagatena cetasā …
muditāsahagatena cetasā …
upekkhāsahagatena cetasā ekaṁ disaṁ pharitvā viharati tathā dutiyaṁ tathā tatiyaṁ tathā catutthaṁ.
Iti uddhamadho tiriyaṁ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṁ lokaṁ upekkhāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyāpajjena pharitvā viharati.
Karuṇāsahagatena cetasā … muditāsahagatena cetasā … upekkhāsahagatena cetasā ekaṁ disaṁ pharitvā viharati tathā dutiyaṁ tathā tatiyaṁ tathā catutthaṁ. Iti uddhamadho tiriyaṁ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṁ lokaṁ upekkhāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyāpajjena pharitvā viharati.
So evaṁ pajānāti: ‘pubbe kho me idaṁ cittaṁ parittaṁ ahosi abhāvitaṁ, etarahi pana me idaṁ cittaṁ appamāṇaṁ subhāvitaṁ. Yaṁ kho pana kiñci pamāṇakataṁ kammaṁ, na taṁ tatrāvasissati na taṁ tatrāvatiṭṭhatī’ti.
‘pubbe kho me idaṁ cittaṁ parittaṁ ahosi abhāvitaṁ, etarahi pana me idaṁ cittaṁ appamāṇaṁ subhāvitaṁ. Yaṁ kho pana kiñci pamāṇakataṁ kammaṁ, na taṁ tatrāvasissati na taṁ tatrāvatiṭṭhatī’ti.
So evaṁ pajānāti: ‘pubbe kho me idaṁ cittaṁ parittaṁ ahosi abhāvitaṁ, etarahi pana me idaṁ cittaṁ appamāṇaṁ subhāvitaṁ. Yaṁ kho pana kiñci pamāṇakataṁ kammaṁ, na taṁ tatrāvasissati na taṁ tatrāvatiṭṭhatī’ti.
Taṁ kiṁ maññatha, bhikkhave, daharatagge ce so ayaṁ kumāro upekkhaṁ cetovimuttiṁ bhāveyya, api nu kho pāpakammaṁ kareyyā”ti?
Taṁ kiṁ maññatha, bhikkhave,
daharatagge ce so ayaṁ kumāro upekkhaṁ cetovimuttiṁ bhāveyya, api nu kho pāpakammaṁ kareyyā”ti?
Taṁ kiṁ maññatha, bhikkhave, daharatagge ce so ayaṁ kumāro upekkhaṁ cetovimuttiṁ bhāveyya, api nu kho pāpakammaṁ kareyyā”ti?
“No hetaṁ, bhante”.
“No hetaṁ, bhante”.
“Akarontaṁ kho pana pāpakammaṁ api nu kho dukkhaṁ phuseyyā”ti?
“Akarontaṁ kho pana pāpakammaṁ api nu kho dukkhaṁ phuseyyā”ti?
“Akarontaṁ kho pana pāpakammaṁ api nu kho dukkhaṁ phuseyyā”ti?
“No hetaṁ, bhante. Akarontañhi, bhante, pāpakammaṁ kuto dukkhaṁ phusissatī”ti.
Akarontañhi, bhante, pāpakammaṁ kuto dukkhaṁ phusissatī”ti.
“No hetaṁ, bhante. Akarontañhi, bhante, pāpakammaṁ kuto dukkhaṁ phusissatī”ti.
“Bhāvetabbā kho panāyaṁ, bhikkhave, upekkhā cetovimutti itthiyā vā purisena vā. Itthiyā vā, bhikkhave, purisassa vā nāyaṁ kāyo ādāya gamanīyo. Cittantaro ayaṁ, bhikkhave, macco. So evaṁ pajānāti: ‘yaṁ kho me idaṁ kiñci pubbe iminā karajakāyena pāpakammaṁ kataṁ, sabbaṁ taṁ idha vedanīyaṁ; na taṁ anugaṁ bhavissatī’ti. Evaṁ bhāvitā kho, bhikkhave, upekkhā cetovimutti anāgāmitāya saṁvattati, idha paññassa bhikkhuno uttari vimuttiṁ appaṭivijjhato”ti.
“Bhāvetabbā kho panāyaṁ, bhikkhave, upekkhā cetovimutti itthiyā vā purisena vā.
Itthiyā vā, bhikkhave, purisassa vā nāyaṁ kāyo ādāya gamanīyo.
Cittantaro ayaṁ, bhikkhave, macco.
‘yaṁ kho me idaṁ kiñci pubbe iminā karajakāyena pāpakammaṁ kataṁ, sabbaṁ taṁ idha vedanīyaṁ;
na taṁ anugaṁ bhavissatī’ti.
Evaṁ bhāvitā kho, bhikkhave, upekkhā cetovimutti anāgāmitāya saṁvattati, idha paññassa bhikkhuno uttari vimuttiṁ appaṭivijjhato”ti.
“Bhāvetabbā kho panāyaṁ, bhikkhave, upekkhā cetovimutti itthiyā vā purisena vā. Itthiyā vā, bhikkhave, purisassa vā nāyaṁ kāyo ādāya gamanīyo. Cittantaro ayaṁ, bhikkhave, macco. So evaṁ pajānāti: ‘yaṁ kho me idaṁ kiñci pubbe iminā karajakāyena pāpakammaṁ kataṁ, sabbaṁ taṁ idha vedanīyaṁ; na taṁ anugaṁ bhavissatī’ti. Evaṁ bhāvitā kho, bhikkhave, upekkhā cetovimutti anāgāmitāya saṁvattati, idha paññassa bhikkhuno uttari vimuttiṁ appaṭivijjhato”ti.